Malokarpatský CIK-CAK 2016

9.4.2016 sa konal deviaty obnovený ročník Malokarpatského Cik-caku, ktorý každoročne organizuje TK Štart. O tomto podujatí som sa dozvedel od predsedu Štartu Vlada, ktorý ma cca dva mesiace vzad kŕmil cennými radami ohľadom zakladania nášho klubu, pričom spomenul túto veľmi zaujímavú akciu.

Tohtoročný pochod bol poznačený dažďom, čo sa očividne podpísalo aj na účasti. Zatiaľ čo po iné roky štartovalo aj 100 účastníkov, tento rok to bolo len 29. Mne dážď nevadí a tak sa ocitám medzi tými dvadsiatimideviatimi vytrvalcami a vydávam sa na 50 kilometrovú prechádzku Malými Karpatmi.

Pôvodne som plánoval spraviť komplexnú reportáž a za týmto účelom som si poctivo značil všetky body trasy a k nim presné časy, ale myslím, že na to nieje nikto zvedavý, preto len niekoľko fotiek a k nim pár teplých slov.

Dážď mi nevadí, kráčam s úsmevom. Rovné úseky idem poklusom, aby som nabral čo najlepší čas. Pár krát takto prebehnem pohorie a som v cieli. Pohoda. Či? S pribúdajúcimi kilometrami je však poklusov stále menej a menej a hrdinský úsmej sa pomaly ale isto vytráca 🙂

Kontrola na Košarisku bola moja prvá reálna prestávka. Doteraz všetko išlo hladko a jediná zaujímavosť bola salamandra na asfaltke. Keďže vonku bolo v ranných a doobedňajších hodinách doslova hnusne, kontrola sa prezieravo umiestnila do pekne vyhriatej křmičky – country klub Zapadnutý kút ak si to dobre pamätám. Dal som si čaj s rumom na zahriatie a ťahám ďalej smerom na Limbach.

Na Prepadlom nachádzam smutný nález. V diaľke vidím ležať srnu, tak sa idem pre istotu pozrieť či nieje v zranená, prípadne v niečom zachytená. Ako sa k nej blížim, je mi jasné, že tejto srne už ani ja ani nikto iný nepomôže. Píšem aspoň manželke, nech dá vedieť z domu kolegovi, ktorý je poľovník a kráčam ďalej. Kúsok ďalej ma dobieha ďalší diaľkoplaz. Miro – chlapík v stredných rokoch, čo si to ide tempom, aké by mu mohol závidieť kde aký dvadsiatnik.

V okolí Kozieho chrbátu je už hmla, či skôr oblaky sú tak nízko. Cestou dolu no Limbachu však hmla opadá a dokonca prestáva pršať. Niekde medzi tým som stihol stratiť zelenú značku a to nielen ja. Na neznačenej ceste, som ostal ja, Miro a traja ďaľší chlapíci. Miro sa rozhoduje zísť kolmo lesom k potoku ku ktorému by sa mala napájať zelená. Chlapíci sa zas skúšajú vrátiť naspäť. Rozhodol som sa prenasledovať väčšinu, tak sa držim tejto trojici za zadkom. Vracať sa mi ale zas moc nechce, tak sa asi po 500 metroch rozhodujem tiež zísť lesom kolmo dolu k potoku, kde som skutoćne natrafil na stratenú zelenú značku.

Limbašská vyvieračka. Malé Karpaty máme síce s chalanmi prechodené krížom krážom, ale priznám sa, tu som ešte nebol. Veľmi zaujímavé miesto. Dávam si veľmi krátku cca trojminútovú pauzu a mažem ďalej. Tu opäť stretávam Mira, s ktorým následne budem zdielať cestu skoro až do konca.

Ďalšia kontrola a ja mám na svoje prekvapenie stále výborný čas. Okrem pečiatky do účastníckeho listu dostávam za dva deci výborného domáceho vínka so syrovo šunkovými pečenými slimáčikmi 🙂 K pohosteniu si zapaľujem cigaretu. Hmm, chyba. Odtiaľto sa totiž už len stúpa na Tri kamenné kopce …

Na Troch kamenných kopcoch vládne opäť hmla, dážď a vietor. Vladovi, ktorý tu stojí sám ako posledná kontrola, len v pršiplášti vyzbrojený teplým čajom a domácou jabĺčkovicou vôbec nezávidím. Vystúpali sme sem celkom rýchlo a následná posledná etapa do cieľa po červenej pokračuje tiež na mňa občas až v prirýchlom tempe. Počas cesty sa o Mirovi dozvedám, že má už čo to pochodené. Výlety za polárnym kruhom, či Himaláje – začínam chápať prečo to pre neho kludné tempo je pre mňa tak na doraz 🙂 Nižšie v závetrí si dávame krátku pauzu a pokračujeme smerom do cieľa na Bielom Kríži. Zhruba 5km pred koncom sa odpájame, keďže toto tempo je pre mňa ďalej neúnosné a prejdené kilometre si začínajú vyberať svoju daň.

Do cieľa na Biely kríž nakoniec prichádzam o štvrť na päť ako desiaty v poradí, ćo ma veľmi príjemne prekvapilo. Hádžem do seba jednu veľkú kofolu a idem sa pomaly pobrať k autu, ku ktorému ma čaká ešte cca 5km. Bohužiaľ v cieli som už vypol, takže tých 5km po asfaltke sa vlečiem hodinu dvadsať a je to čisté utrpenie. Telo sa začína ozývať, že dostalo trochu po hube a ďalej sa mu už nechce.

Celkovo mám z Malokarpatského CIK-CAKu veľmi dobrý pocit. TK Štart odviedol čo sa týka organizácie super prácu a budúci rok sa na štarte objavím určite znova.

Malokarpatský CIK-CAK 2016 diplom