Jánošíkove diery a Malý Rozsutec

Po dlhšej dobe, kedy sme sa nevedeli s chalanmi dohodnúť na všeobecne vyhovujúcom termíne sme sa v jednu aprílovú sobotu konečne vybrali na tak dlho plánované Jánošíkove diery.Jedná sa o sústavu tiesňav a kaňonov v Krivánskej Malej Fatre v národnej prírodnej rezervácii Rozsutec. Pozostávajú z troch úsekov: Dolné diery, Nové diery a Horné diery. Krásne skalné útvary so špecifickou klímou vyformoval Dierový potok, ktorý tu preteká viac ako dvadsiatimi vodopádmi s výškou od 1 do 4 metrov (to je údaj z Wikipédie – neviem, ale mne niektoré prišli podstatne vyšie ako 4 metre).
Z Bratislavy vyrážame v trojčlennej zostave o pol siedmej ráno. Cesta ubieha ako voda a pred deviatou parkujeme v Terchovej, časť Biely potok, čo je východiskový bod našej dnešnej túry.
Dolné diery. Začíname na modrej značke a po chvíli chôdze a prvých drevených lávkach nás víta krásna tiesňava, ako vystrihnutá z fantasy filmu. Už tu vieme, že dnešná túra bude stáť za to …

Hneď za touto tiesňavou máme na výber dve možnosti – pokračovať dolnými dierami po modrej značke, alebo sa vydať Novými dierami po žltej. Obe cesty vedú k rázcestiu Podžiar. Rozhodujeme sa pre modrú značku s tým, že cestou späť pôjdeme od Podžiaru po žltej.

Dolné diery prekonávame rýchlo a bez obtiaží. Plynulo prechádzame cez rázcestie Podžiar k časti Horné diery, kde náš čaká stúpanie sústavou deviatich vodopádov za pomoci rebríkov a reťazí. Horné diery sú pri veľkých dažďoch nepriechodné a uzavreté sú aj v zimnom období. Mierne namáhavejšia cesta hore je vyvážená nádhernou prírodou s vlastným chladným a vlhkým ekosystémom.
Musím priznať, že toto bola moja vôbec prvá skúsenosť s rebríkmi a keď som sa postavil na prvý dlhší rebrík, s ohľadom na môj strach z výšok, mi nebolo všetko jedno. Rebríky sú vďaka vlhkosti trochu klzké, no pevné a keďže skúsenosť je najlepší učiteľ, ďalšie rebríky už zvládam bez problémov, avšak stále s rešpektom.

Z Horných dier prichádzame k rázcestiu Pod Pálenicou, odkiaľ vedie modrá značka ešte chvíľu proti prúdu Dierového potoka, kde je potrebné prekonať ešte zopár rebríkov a úsekov s reťazami. Stúpanie v tomto úseku bolo pomerne prudké, avšak krátke. O nedlho sa potok stráca a značka vedie ďalej do kopca ihličnatým lesom. Za ním prichádzame na lúku k rázcestiu Pod Tanečnicou odkiaľ je krásny výhľad na Veľký aj Malý Rozsutec.

Veľký Rozsutec je miestami ešte pokrytý snehom a platí na ňom zimná uzávera, je teda oficiálne neprístupný. Malý Rozsutec však vyzerá lákavo a dokonca vidíme malé postavičky ako sa driapu po skalách smerom k vrcholu. Rozhodujeme, sa, že ideme tiež. V sedle Medzirozsutce si dávame krátku pauzu, po ktorej sa vydávame na výstup. Zo sedla je to podľa turistického značenia na vrchol 20 minút, čomu sa mi z počiatku nechcelo veriť. Päť minút pohodovou horskou lúkou k úpätiu hory, ďalších 5 minút vcelku ostrého stúpania lesom a kosodrevinou a sme pri skalnej stene. Tou sa stúpa diagonálne smerom nahor za pomoci reťazí. A sme doma. Opäť môj strach z výšok. Na čo tam potom leziem? Lebo ma to skratka baví 😀 Prekonávam strach, chytám sa reťaze a leziem. O desať minút sa už kochám úžasným výhľadom z vrcholu Malého Rozsutca a sám seba v duchu chválim, že niesom až taká padavka. Chvíľa oddychu na vrchole, pár fotiek, občerstvenie a ide sa dolu. Zostup je vskutku zaujímavý. Keďže poriadne nevidím kam pokladať nohy držím sa reťaze ako kliešť a chŕlim zo seba nadávky. Keď si uvedomujem, že reptám rovnako ako mladá dievčina na reťazi nado mnou a navyše zliezam štýlom „pomóc ja spadnem“, zvíťazí moja mužská ješitnosť a zvyšok steny zliezam hrdinsky sťa mladý kamzík. Konečne som dole. Skúsenosť to bola veru vynikajúca, zisťujem, že strach bol viac menej neopodstatnený a nabudúce idem do toho určite znova.

Vraciame sa sa kúsok naspäť cez sedlo Medzirosutce k rázcestiu Pod Tanečnicou, kde si v tráve pod lesom dávame dvadsaťminútovku. Odtiaľto sa vydávame dolu po zelenej značke, čím obchádzame strmý úsek na modrej značke a dostávame sa lesom priamo k rázcestiu Pod Pálenicou. Odtiaľto vedie cesta opäť po modrej značke dierami na dol. Vrchné diery schádzame celkom rýchlo a na Podžiari odbáčame na žltú značku, ktorou sa by sme sa mali dostať sa Nové diery. Cesta vedie lesom, na ktorom je umiestnený náučný chodník a jedna vyhliadka. Po pravde nič zvlášť zaujímavé. Po cca 20 minútach chôdze prichádzame do tiesňavy, kde rebríkmi schádzame niekoľko pekych vodopádov a ani sa nenazdáme a sme na počiatočnom bode dnešnej túry. Osvieženie pri prameni, prezliekame sa pri aute a hurá na terchovské bryndzové halušky!