Dovolenka v Chorvátsku a najvyšší vrch Istrie

Tohtoročnú dovolenku som trávil, tak ako mnoho Slovákov v Chorvátsku. Prvý týždeň sme boli s rodinou a priateľmi na Istrii. Keďže medzi „účastníkmi zájazdu“ sa nachádzal aj môj priateľ z nášho turistického klubu Kosťo a brat Miro, ktorý taktiež rád vybehne nejaký ten kopček, ešte pred dovolenkou som sa dohodol s manželkou, že jeden deň ich nechám s našim krpčekom napospas svokrovcov a my si s chalanmi vybehneme niekam na turistiku. Sadol som teda za počítač a hodil do gúglu najvyšší vrch Istrie. Výsledkom 0,73 sekundového hľadania bol vrch Vojak s nadmorskou výškou 1400 m.n.m. Únik z rozpálených letných pláží Jadranu sme naplánovali na piatok. Hneď na začiatku sme však zavrhli nápad začať výstup od mora. Dni boli v polovici augusta príliš horúce a v bare na pláži trpezlivo čakalo vychladené pivko. Rozhodli sme sa teda, že na 4 a pol hodinový výstup použijeme cheaty (auto) a skrátime si ho tak zhruba o polovicu.

Vyrážame podľa plánu o siedmej ráno z Fažany (cca 15km od Puly). Čaká nás cesta krížom cez Istriu k pohoriu Vela Učka situovanému na severovýchodnom pobreží polostrova, čo by nám malo podľa navigácie zabrať niečo vyše hodiny. Malo. To by nás ale nemohla navigovať do 5km tunela popod cieľ našej cesty a v jeho polovici zahlásiť, že sme v dorazili do cieľa. Nakoniec sme doblúdili vďaka ujovi, ktorý v búdke vyberal výpalné za užívanie chorvátskych ciest a vedel nás nasmerovať na tu správnu odbočku. Hneď za prvou zákrutou sme si uvedomili o aký brutálny výšlap si zjednodušujeme túru, keď som kôli strmosti vozovky musel podraďovať až do jednotky. Nasleduje asi 15 minútová cesta do kopca serpentínami, ktoré odporúčam absolvovať len veľmi skúseným vodičom. Nakoniec sa dostávame k odbočke na Vojaka, kde je malé záchytné parkovisko. Asfaltka pokračuje aj ďalej, no len pre vozidla s povolením. Nechávame auto tu a vyrážame konečne tak ako to máme najradšej – po svojich.

Prvých 500 metrov kráčame po asfalte, následne nachádzame turistickú značku, ktorá odbočuje do lesa. Dá sa pokračovať aj po asfaltke ktorá vedie až skoro na vrchol k malej vojenskej posádke a kľukatí sa horou ako had, no neprišli sme sa prechádzať po ceste. Pokračujeme teda lesom po červeno bielej značke. Cesta je kamenistá a stúpanie je miestami pomerne prudké.Značená trasa ponúka v priesekoch pekné výhľady na more a neďaleké prístavné mesto Rijeka. Počas výstupu ešte dva krát pretíname asfaltku. Pozdĺž trasy nachádzame niekoľko miest vhodných na odpočinok vybavených lavičkami na sedenie, tieto však nevyužívame a pokračujeme v tempe ďalej. Ohniská by ste tu hľadali márne, nachádzame sa totiž v národnom parku a rozkladanie ohňa je tu ako inak zakázané. Keď križujeme asfaltovú cestu po tretí krát, značka nás informuje, že na vrchol je to už len 15 minút. Okrem tejto drevenej tabuľky tu však nikde nie sú klasické rozcestníky na aké sme zvyknutí u nás a ktoré nás informujú o časoch a vzdialenostiach do cieľa pochodu. Prvé na čo narážame keď vychádzame z lesa je oplotený armádny objekt s veľkým leteckým radarom, sústavou antén a veľkou tabuľou, ktorá návštevníkov informuje, že sa jedná o vojenskú zónu a objekt je zakázané fotografovať. Smejeme sa Mircovi, že ak si to odfotí, vojaci mu prídu vymazať okrem iného aj jeho boybandovské MP3 z mobilu. Ďalej už pokračujeme po štrkovej ceste priamo k vrcholu. Cesta od auta nám trvala necelé dve hodiny s tým, že tempo sme mali pomerne svižné a vzhľadom na skrátenie cesty sme neabsolvovali žiadnu pauzu. Na vrchole nás víta malá kamenná vežička postavená v roku 1911 a za prvej svetovej vojny slúžiaca ako námorná a delostrelecká pozorovateľňa.

Vo vnútri je malá predajňa so suvenírmi a na vrchu vyhliadková plošina vybavená dvoma ďalekohľadmi. Tie sú, ako inak, spoplatnené. 2 minúty pozorovania okolia cez jeden z nich Vás vyjde na 2 kuny (asi 30 centov). Z plošiny je nádherný kruhový výhľad. Pohľad na západ nám ponúka celú Istriu ako na dlani. Že vraj sú pri dobrej viditeľnosti vidieť dokonca až talianske Benátky, ale toto sme si vďaka oparu v diaľke nevedeli overiť ani za pomoci vyššie spomínaného ďalekohľadu. Pohľad severovýchodným smerom ponúka výhľad na Rijeku, juhovýchodné a južné výhľady patria Jadranskému moru a ostrovom Krk a Cres.

Výhľady si užívame niečo vyše pol hodiny, no potom nás silný a chladný vietor presviedča, že to pivko na horúcej pláži dole stále čaká. Zo zvedavosti sa časť cesty vraciame po asfaltke, čo sa ukázalo ako výborný nápad, keďže táto trasa nám ponúkla nové nádherné výhľady na more a priľahlé pobrežie. Povedzme si však úprimne: chôdza po ceste nie je pre nás zrovna to pravé a tak sa pri najbližšej križovatke vraciame na lesnú trasu.

Za normálnych okolností by teraz článok skončil tým ako sme s dobrým pocitom po parádnej prechádzke sadli do auta a vrátili sa naspäť, no k tomuto výletu bude neodmysliteľne navždy patriť aj gurmánsky zážitok, ktorý sme zažili v reštaurácii Učka. Takže sadáme do auta s dobrým pocitom po parádnej prechádzke, keď sme si všimli, že hneď za výjazdom z parkoviska je malá horská reštaurácia s penziónom. Dobré vychladené pivko (pre mňa ako šoféra samozrejme nealko a pre 16r Mirca cola) padne vždy na úžitok. A keďže nám cestou aj poriadne vyhladlo prečo nevyskúšať nejaké miestne špeciality. Sme predsa na dovolenke nie? Hneď pri príchode nás víta sympatický šesťdesiatnik s ponukou čerstvej domácej jahňaciny. Keď som uvidel jedálny lístok, bolo mi hneď všetko jasné. Tento chlapík má za chalupou vlastnú ZOO. Má pánko chuť na nosorožca? Nie je problém. Nie až také menu neponúkal (dúfam), ale ponuka jedálneho lístka bola ako z gurmánskeho sna. Mirec si vybral diviačí guláš, Kosťo žabacie stehienka (žabožrút) a mne udrel do očí „bear steak“. Pýtam sa teda chlapíka, či je to skutočný medveď. Na jeho protiotázku čo iné by to malo byť odpovedám už len, že by som ho teda rád na čučoriedkovej omáčke s domácim knedlíkom. Bol výborný. Len dúfam, že toto rozhodnutie mi raz nejaký macko pri mojich potulkách horou nezráta. Najväčšou fajnovosťou však bol predkrm a nie preto, že bol zdarma. Také pomazánky (prepáč mami) som teda ešte nejedol. Tradičná domáca ajvarová so syrom bola super, ale tá z údenej slaniny – ak by mi mal raz nedajbože pán Alzheimer začať mazať disk, ten výhľad z Vojaka bol síce parádny, ale spomienku na túto chuť si zálohujem radšej. Toľko teda k netradičnému neturistickému záveru.